Please, come back to home

1. července 2012 v 23:47 | Katsuki |  Poviedky (shounen ai,yaoi)
Postavy: Naruto, spomínaný Sasuke, okrajovo aj iný
Fandom: Pochopiteľne Naruto
Žáner: Depresívne, smutné, zamilované
Upozornenie: Žiadne okrem toho, že je spomínaná láska medzi dvoma chlapcami.
Poznámka autorky: Ja rozprávanie z pohľadu Naruta. Je to také krátke čosi, písané v dosť depresívnej nálade z posledných dní, takže sa za "kvalitu" vopred ospravedlňujem x)

Opäť sa raz prechádzam nočnými ulicami Listovej. Napriek neznesiteľnému teplu, ktoré prevláda aj v noci, schovávam svoju tvár v kapucni mikiny. Ruky založené vo vreckách, hlava sklonená, pohľad prázdny, smutný. Pod rúškom tmy sa totiž nemusím snažiť schovať slzy a bolesť zo straty niekoho na kom mi záleží. Len v tejto dobe, keď všetci ostatní spia, sa môžem slobodne prechádzať bez toho hraného úsmevu a bezstarostnosti. Teda donedávna som bol skutočne veselý, bezstarostný a konečne spokojný, že je niekto koho mám rád a nablízku. Áno iste, mám rád aj Sakuru, Kakashi-senseia, Iruku-senseia, Kibu a ostatných. Ale stratil som niekoho koho mám naozaj rád. Sasukeho, najlepšieho priateľa, týmového parťáka, ale predovšetkým som si až po jeho odchode z Konohy uvedomil, že je pre mňa niečím omnoho dôležitejším. Je zmyslom môjho bytia, pre jeho návrat by som urobil a aj urobím čokolvek. Chýba mi a to je preč len krátku dobu. Nenávidím jeho túžbu po pomste, túžbu zabiť Itachiho. Ale na druhej strane mu rozumiem viac než ktokoľvek iný. Vždy som vedel, že jeho celoživotným cieľom je pomsta za svoj klan, no nepripúštal som si, že by po tom túžil tak veľmi až by sa stal štvancom. Nenávidím Itachiho za to čo je pre jeho smrť Sasuke ochotný urobiť, nenávidím ho za to, že kôli nemu Sasuke odišiel z môjho života. Z myšlienok ma vytrhne fakt, že sa zas a znovu zastavím na mieste, ktoré ma pre mňa veľký význam.
Opriem sa o stredný stĺp na šírej ploche cvičiska. Presne o ten stĺp, na ktorom som bol nemilosrdne priviazaný po tom ako sa mi nepodarilo získať jednu z Kakashiho rolničiek. V ten deň sa to podarilo Sasukemu a Sakure, ale mne nie a stálo ma to deň bez jedla. Kakashi- sensei pripravil obed len pre tých dvoch, ktorý ho pripravia o rolničku a vyslovene im obom zakázal dať mi z ich jedla. Vtedy som bol príšerne nakvasený a všemožne som sa ich snažil presviedčať. Až teraz mi dochádza o čo v tej úlohe vlastne šlo. Vždy sme mali pracovať ako tým, stále v nás Kakashi kŕmil týmového ducha a uznávam, že vzhľadom k rivalite medzi mnou a Sasukem to bola iste riadna fuška, ale nevzdával to s nami. A ja to nevzdám teraz. Stále sme tým a ja Sasukeho nezavrhnem pre jeho rozhodnutie. Ako jeho týmový partner budem robiť všetko čo bude v mojich silách, aby sa vrátil domov. Odrazím sa pravou nohou, ktorou som sa doposial opieral o stĺp a vydám sa ďalej na svojej nočnej prechádzke. Spomínam pritom na všetko to dobré, srandovné aj smutné a nebezpečné čo sme ako Tým7 zažili. Podradné misie, pri ktorých sme venčili psov, alebo skôr tí psy venčili mňa. Samozrejme, že Sasuke a Sakura si viedli úspešnejšie, nakoniec ako asi vždy. Na boj so Zabuzom a neskôr s jeho podriadeným Hakuom. Vtedy bolo našou misiou sprevádzať a chrániť Tazunu na ceste domov. Neubránim sa pár dotieravým slzám pri spomienke na súboj proti Hakuovi, Sasuke sa niekoľkokrát snažil mi pomôcť a nakoniec celý tým utŕžil pár nepekných zranení. No boli sme tam spolu. Alebo Chuninské skúšky. Je toho veľa čo ma napadá pri spomienke na ne. Les Smrti, chránenie zvitkov, dostať sa prvý do cieľa, týmová práca, boje v aréne, spoznanie Zvrhlého pustovníka. Je toho naozaj moc, ale všetky spomienky majú spoločného menovateľa-Sasukeho! Nedokážem si spomenúť na nič v svojom živote kde by nehral nejakú rolu práve mladý Uchiha. Nikdy predtým som si to neuvedomoval, to všetko mi dochádza až teraz, keď už je neskoro. Dvihnem pohľad k skale s hlavami Hokage. Zatiaľ čo sa vydám na ich vrchol zas sa zahĺbim do spomienok. Pousmejem sa pri spomienke na to ako ma Jiraya učil Rasengan, keď som ho konečne dokázal vysmieval som sa Sasukemu, že som určite silnejší ako on. Jedna z veselších spomienok. Hneď po nej si spomeniem na naše marné pokusy odhaliť Kakashiho tvár. Zvláštne kedy sa objaví týmový duch. Raz určite prídeme na to ako donútiť Kakashiho ztiahnuť si masku, ale na to sa musí Sasuke vrátiť domov. Opäť zosmutniem, áno musí sa vrátiť. Nie pre Listovú, nie pre tým, ale pretože ho potrebujem JA. Zastavím sa nad hlavou Tretieho, sadnem si do tureckého sedu a pozerám sa po nočnej Konohe až k jej hraniciam.
"Tam niekde si Sasuke, že áno?" Zašepkám a v svite mesiaca sa zalesknú ďalšie slzy, tentokrát patria len a len Sasukemu. Tomu tajomnému chlapcovi s očami temnejšími ako noc okolo, vlasmi farby havraních krídel a úctihodnou silou ducha i tela. "Tak dlho mi trvalo to pochopiť Sasuke. To, že pre mňa niesi len kamarát. Zmenilo by sa niečo keby som ti to povedal? Keby som ti povedal ako neznesiteľne ťa milujem? Zabránil by som ti odísť, keby si vedel, že si dôvodom pre môj smiech, pre to aby som ráno vstal? Mohol som vari urobiť niečo čo by ti pomohlo nemyslieť na bolesť, ktorú nosíš? Sakra Sasuke prečo si odišiel? Prečo si mi nikdy nič nepovedal, nič o tom ako sa cítiš, čo plánuješ, ako veľmi ťa ničí túžba pomstiť svoj klan? Bol som tak otravný pre tvoju osobu, že ťa to vyhnalo z Listovej, až tak veľmi si ma neznášal? Milujem ťa Sasuke, viac než svoj život a tak ako je tvojim cieľom smrť tvojho brata, mojim cieľom je tvoj návrat domov! To ti tu prisahám, že sa Uzumaki Naruto volám!" Posledné slová zasypím v sprievode s úderom päste do skaly. Ostanem opretý dlaňami o zem, ktorú kropia moje slzy, nebránim sa im, aj tak ich nikto nevidí. "To je moja cesta ninji. Priviesť ťa naspäť domov a nezáleží na tom ako dlho to bude trvať. Musíš sa vrátiť, aby som ti mohol povedať ako veľmi mi na tebe záleží, ako veľmi ťa milujem a ako veľmi ťa nenávidím za to, že si odišiel bez toho aby si to vedel." Pomaly sa vzopriem a klačiac na kolenách sa pozriem k oblohe. Všetko to čo cítim sa neľútostne derie na povrch a ja tomu nechcem brániť. nezáleží na ničom inom len na jeho návrate.
"Vráť sa domov Sasuke, prosíííím!" Zakričím s plných pľúc, nepočuje ma, nemôže, ale to je jedno. "Vráť sa, pretože ťa potrebujem." Dodám už takmer šeptom a utierajúc si slzy vstanem. Opäť si nasadím kapucňu a vydám sa smerom domov. Aj dnes mám prazvláštny pocit, že niesom úplne sám, no som prilíš opustený než, aby som to vnímal. Pred svojim bytom sa pozriem na hviezdy a zašepkám prianie dobrej noci pre Sasukeho. Nájdem ho a donútim ho vrátiť sa,musím nech je to akokoľvek bláhové prianie!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Luli(na) Luli(na) | Web | 2. července 2012 v 10:07 | Reagovat

No, co se týče povídky Srdce démona, nevím, či se někdy k téhle povídce vrátím, ale pokud ano, asi ji celou přepíšu :)Uvidím, momentálně mám ale hodně moc povídek rozepsaných a kdybych měla psát další (o co, že do konce měsíce rozepíšu dalších 100 povídek a pak nebudu stíhat!) tak by mi vybublal mozek :)

No a abych tady nebyla jen jako... ém... něco, co odpovídá na dotazy a nepsala komentáře odvěci, co vůbec nedávají smysl, tak jsem si hold přečetla tuhle povídku. No, na Naruta jsem už dlouho nic nečetla. Ale musím říct, že tohle se mi líbilo. Je to vážně pěkně napsané :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama